Anna Semková (SŠ)

Náš vzťah k informáciám sa musí zmeniť (alebo ako bojovať s dezinformáciami)

Ako bojovať s dezinformáciami a nestratiť pri tom slobodu médii? Dá sa to vôbec? A čo to vlastne tie dezinformácie sú a prečo nás to všetkých tak trápi (respektíve by trápiť malo)?

Súčasná doba má, tak ako všetky pred ňou, mnoho viac-či-menej lichotivých prívlastkov. Žijeme vraj v dobe technológii, v dobe plastovej, či tiež v dobe postfaktuálnej. Práve pri poslednom z týchto prívlastkov sa zastavíme. Keď totiž hovoríme o postfaktuálnej, či aj postpravdivej dobe, vravíme o dobe, v ktorej je klamstvo silné, v ktorej tam, kde by mali rozhodovať fakty, tomu nie vždy tak naozaj je. Klamstvo môžeme lacno, rýchlo a efektívne šíriť. Kampane, médiá a verejnosť klamú a sú klamané – čo je horšie, sú ochotné nechať sa klamať.

Informácie majú schopnosť meniť svet okolo nás – či už cez politické výsledky, medicínu, alebo naše správanie k rôznym menšinám. Tieto oblasti nie sú zanedbateľné a pokiaľ ich budeme usmerňovať na základe klamstiev a dezinformácii, rýchlo sa môžeme dostať do nebezpečenstva. Informácie, najmä tie pravdivé, preto nemôžeme brať ako samozrejmosť. Je dôležité, ako sa k nim dostávame, ako o nich uvažujeme a ako ich ďalej podávame. V medzerách našich schopností, v našej nedbanlivosti totiž vzniká priestor pre život a šírenie nebezpečných dezinformácii.

Čo sú to dezinformácie a prečo sú nebezpečné?

Slovník cudzích slov definuje dezinformáciu ako “nesprávnu, (vedome) skreslenú informáciu; jej šírenie, rozšírenie”. Je teda jasné, že existencia dezinformácii v našich priestoroch môže byť veľmi nebezpečná, a mnoho ľudí sa ich právom bojí.

Dezinformácie môžu zamiešať politické výsledky a vieru ľudí diametrálne odlišným smerom, ako si myslíme. Môžu ohroziť naše zdravie, keď sa nás v otázkach medicíny a liečby našich chorôb snažia presvedčiť o niečom, čo nakoniec môže vyústiť do straty nášho času a peňazí, v horšom prípade i zhoršenia nášho pôvodného zdravotného stavu. Dezinformácie môžu šíriť a posilňovať negatívne postoje mierené na etnické či iné menšiny. V najkrajnejších prípadoch môžu spôsobiť, že ľudia stratia akúkoľvek dôveru vo verejné inštitúcie.

Tí najmúdrejší sa preto celkom pochopiteľne snažia prísť na to, ako s nimi bojovať.

Ako môžeme bojovať s dezinformáciami?

Toto väčšinou býva moment, kedy do debaty vstupujú aj morálne otázky. Jedným z našich prvých inštinktov totiž často býva kontrola dezinformácii, či skôr akési ich “filtrovanie”. Kritici takýchto nápadov hovoria o hrozbách cenzúry a ohrození slobody slova, pričom ich obavy rozhodne nie sú neopodstatnené. V našej histórii je veľa príkladov, ktoré zreteľne poukazujú na dôležitosť nezávislých, nefiltrovaných médií a slobody slova, a v našej súčasnosti je tiež možné niekoľko nájsť.

Cenzúra je kontrola a obmedzovanie šírenia informácii a názorov. Môže viesť okrem iného až k autocenzúre a obavám z vyjadrenia svojich názorov, zamlčovaniu pravdy a porušovaniu základných ľudských práv, teda práva prejaviť vlastný názor. Je dôležité, aby si naša spoločnosť uvedomovala svoje práva, vrátane momentov, kedy môžu byť v nebezpečenstve a tak si ich chránila.

A teda – napriek tomu, že hrozba šírenia dezinformácii a dôsledky tohto šírenia sú veľkou hrozbou, strata slobody slova nemôže byť cenou za ich zamedzenie. Pri takýchto nápadoch sa pohybujeme na veľmi tenkom ľade.

Kritické myslenie verzus dezinformácie

Z vyššie uvedených dôvodov je jasné, že riešenie musíme hľadať inou cestou a namiesto cenzúry bojovať s dezinformáciami vzdelaním.

Jedným z najčastejšie spomínaných spôsobov obrany proti dezinformáciám je kritické myslenie. Podľa Akadémie kritického myslenia je najdôležitejšou črtou kritického myslenia “snaha o pochopenie akejkoľvek informácie v čo najširších súvislostiach”. Ak kriticky rozmýšľame, pri akejkoľvek informácii či argumente sa na tieto skutočnosti pozeráme z rôznych uhlov a ideme pod povrch.

Táto technika je často spomínaná vo vzdelávacích programoch naprieč krajinami, a teda by sa ju mali študenti naučiť už počas svojho stredoškolského, prípadne vysokoškolského štúdia. V praxi však mnohé výskumy ukazujú, že tomu tak nie je, a že vysokoškolské vzdelanie ešte nemusí byť garanciou toho, že jedinec bude schopný odolať rôznym konšpiračným teóriám a hoaxom. Kritickému mysleniu sa však môžeme učiť aspoň individuálne, napríklad pomocou troch filozofických britiev, či iných tréningov kritického myslenia (pozn. aut.: v roku 2017 vydal Denník N magazín “Kritické myslenie”, v ktorom je mnoho cvičení, techník a aktivít na cvičenie kritického myslenia).

Myslieť vedecky by nemali len vedci

Okrem kritického myslenia nám pri rozpoznávaní klamstiev a dezinformácii môže pomôcť i vedecké myslenie. Ide o použitie princípov a postupov vedeckého výskumu aj mimo neho. Jednou z jeho dôležitých častí je pochopenie vzťahov medzi teóriou, hypotézou a faktom. Vedecky zmýšľajúci človek je schopný položiť si a sformulovať také otázky, ktoré je možné vedecky a experimentálne overiť.

Takáto schopnosť porozumieť ako vzniká vedecké poznanie a čo môžeme nazvať faktom je veľmi dôležitá nielen pri rozmýšľaní o našich vlastných teóriách, ale aj pri prijímaní tých cudzích – teda pri čítaní výsledkov vedeckých štúdii. Pri nich sa môže totiž napríklad často stať, že novinár ich výsledky vo svojom článku zle interpretuje a sformuluje, čo môže spôsobiť nedorozumenia pri komunikačnom reťazci vedec – novinár – čitateľ. Tiež nám pomáha nájsť nezrovnalosti napríklad medzi kauzalitou a koreláciou, ktoré sa v štúdiách tiež môžu vyskytnúť (pozn. aut.: kým kauzalita nám vraví, že jedna skutočnosť je priamou príčinou tej druhej, pri korelácii je medzi dvomi skutočnosťami „iba“ vzájomný vzťah, ktorý nemusí byť nutne príčinnosťou).

Bohužiaľ, vyučovanie vedy na školách je väčšinou postavené na učení sa faktov, a nie o tom, ako vznikajú. Poznanie vedeckých faktov však nie je zárukou toho, že vieme aj vedecky rozmýšľať. Vedecké rozmýšľanie nie je iba o učení sa informácii, ktoré môžu byť vždy vyvrátené ďalším výskumom – ide skôr o nástroje a zručnosti, ktoré nám môžu pomôcť zorientovať sa a samostatne rozmýšľať o informáciách, ktoré nám prinášajú vedecké štúdie.

Ako teda bojovať?

Riešením problému teda nie je obmedzovať a ohýbať naše ľudské a občianske práva cenzúrou, ale vytvorenie si zdravého vzťahu s informáciami. Každý z nás by si mal dávať pozor na zdroje, z ktorých informácie čerpá, ako o nich rozmýšľa (napríklad pomocou kritického a vedeckého myslenia) a najmä, ktoré z týchto informácii posúvame ďalej, či už rozhovorom, alebo sociálnymi sieťami. Práve prvým krokom na tejto ceste môže byť napríklad uvedomenie si toho, že hoci sa k informáciám vieme dostať ľahšie ako kedykoľvek predtým, nie sú samozrejmosťou. Jednou z pováh našej doby je tiež to, že pravda a klamstvá, veda a pseudoveda sa môžu šíriť rovnakou rýchlosťou, a je len na nás, jednotlivcoch, aby sme si vybrali, ktorej z nich dáme svoj čas, energiu, priestor a moc utvárať svet okolo nás.

Zdroje:

Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV. [online]. [cit. 7.3.2020]. Dostupné na internete: https://slovnik.juls.savba.sk/

Denník N: Postfaktuálna doba je ľudská slabosť v priamom prenose. [online]. [cit. 7.3.2020]. Dostupné na internete: https://dennikn.sk/638688/postfaktualna-doba-je-ludska-slabost-v-priamom-prenose/

Wikipédia: Cenzúra (kontrola informácií). [online]. [cit. 7.3.2020]. Dostupné na internete: https://sk.wikipedia.org/wiki/Cenz%C3%BAra_(kontrola_inform%C3%A1ci%C3%AD)

Akadémia kritického myslenia: Čo je kritické myslenie. [online]. [cit. 7.3.2020]. Dostupné na internete: https://kritickemyslenie.sk/co-je-kriticke-myslenie/

JURKOVIČ, M., ČAVOJOVÁ, V., BREZINA I. et al., 2019. Prečo ľudia veria nezmyslom. Bratislava: Premedia. ISBN 978-80-8159-757-2.