Viktória Grígelová (SŠ)

Pravda alebo lož?

Fakt č.1: Za posledných 20 rokov sa podiel svetovej populácie žijúcej v extrémnej chudobe dvojnásobne zvýšil. Pravda alebo lož?
Fakt č. 2: Ročná miera úmrtnosti pri prírodných katastrofách za posledných 100 rokov klesla na menej než polovicu. Pravda alebo lož?
Keby som Vám povedala, že oba výroky sú pravdivé, overili by ste si to? Pravdepodobne nie, pretože čakáte, že by som Vám neklamala, v článku o dezinformáciách. Zle! Práve som to urobila. Podsunula som vám dezinformáciu, a keby som Vám to nepovedala, ani by ste to nevedeli. Takže ešte raz späť k výrokom, prvý je pravdivý a druhý je lož. Stále mi veríte? Predpokladám, že áno, a že táto odpoveď sa Vám páčila dokonca o niečo viac, pretože pohladila Váš dramatický pohľad na svet. Nebojte sa, nie ste sami. Ľudí vždy zaujímali a stále zaujímajú klebety a dramatické príbehy, pretože kedysi boli naším jediným zdrojom informácií. Ako konzumenti by sme sa teda mali naučiť konzumovať správy cez filter faktov a uvedomiť si, že správy, média a sociálne siete nám pri snahe pochopiť svet veľmi nepomôžu.
Pri vzdelávaní by sme mali vychádzať zo základného, aktuálneho a na faktoch postaveného rámca. Vďaka tomu by sme si vedeli dať správy zo sveta do kontextu a všimli by sme si, keď média či aktivisti, apelujú na naše dramatické inštinkty pomocou dramatických príbehov, vymyslených či chybných informácií alebo metafor. Metaforami sa totiž dnes dá manipulovať a zmiasť tisíce ľudí pri riešení zložitých tém. Jazyk článkov je veľmi pestrý a stavaný tak, aby ľudia nepremýšľali.
Preto by sme sa v prvom rade mali naučiť myslieť a rozlišovať pravdivé od klamlivého.
Aký je rozdiel medzi tradičnými a dezinformačnými médiami?
Po prvé, témy. Tradičné média podávajú správy o svete ucelenejšie. Venujú sa tomu, čo vyhodnotia ako dôležité či zaujímavé pre ľudí. Seriózne média sa venujú každému rožku. Či už je to zdravotníctvo, politika, školstvo, atď. Bulvár píše o kriminalite alebo životoch celebrít. Ale oba typy médií sa venujú krajine, v ktorej žijú a existujú. Oproti tomu, dezinformačné média sa zaujímajú iba o určité, väčšinou negatívne ladené témy. Posledné mesiace je to vírus Covid-19, predtým to boli migranti a predtým vojna na Ukrajine. Prinášajú hlavne príbehy zo zahraničia a o svojej krajine píšu, len v súvislosti s danou témou.
Po druhé, štýl práce. V tradičných médiách novinári neradi kopírujú, preberajú alebo kradnú články konkurencie. Ide im o to, aby informáciu priniesli ako prvý. Využívajú primárne zdroje informácií, napríklad rozhovory alebo vlastné zábery z „terénu“. Dezinformačné média preberajú články a prepisujú ich. Alebo im dajú dramatickejší, údernejší nadpis. Alebo nadpis á la metafora. Pokiaľ aj náhodou spravia rozhovory, tak len s ľuďmi, ktorí majú na danú vec rovnaký názor.
Po tretie, chyby. Hoci novinári z tradičných médií zriedka informujú o veciach, o ktorých nemajú prehľad, áno, aj im sa môže stať, že vypustia do sveta správu, ktorá je chybná alebo málo overená. Sú však nútení túto správu opraviť. Bulvár je tiež kritizovaný za vŕtanie sa v ľudskom nešťastí. No tradičné média musia publikovať pravdivé informácie, inak by riskovali stratu dôveryhodnosti a žaloby či pokuty. Dezinformačné média ale chyby vytvárajú úmyselne, zamlčiavajú informácie a vytrhávajú z kontextu. Ich poslaním nie je informovať, ale viesť kampaň proti systému. Preto sú dezinformácie také nebezpečné. Ich šírenie je považované za hrozbu, predovšetkým preto, že propagujú nenávistnú ideológiu, podrývajú dôveru občanov v demokratické inštitúcie a procesy. Závažnosť hrozby, ktorú dezinformácie predstavujú, si začali uvedomovať aj politickí predstavitelia rôznych štátov a medzinárodných organizácií a reagujú rôznym spôsobom.
V januári 2018 bola Európskou komisiou zriadená nezávislá expertná skupina pre boj proti falošným správam a dezinformáciám. Výstupom práce tejto expertnej skupiny bola podrobná správa, ktorá hodnotí súčasnú situáciu a taktiež prichádza so sériou odporúčaní, ako napríklad rozvíjať mediálnu gramotnosť u obyvateľov, dohliadať na udržateľnosť a diverzitu mediálneho prostredia a ďalej skúmať dopady dezinformácií v Európe.
Ako teda hľadať informácie na internete?
Základom je vyhľadávať informácie na dobre známych a už overených stránkach. Následne je možné vyhľadať informácie z iných zdrojov a porovnať ich s tými, ktoré sme už našli. Informácie však niekedy nestačí overovať iba ďalším online prieskumom, ale aj pomocou informácií nájdených v knižných zdrojoch alebo časopisoch.
Tiež je potrebné skontrolovať autora. Kto článok písal? Ide o človeka, ktorý má v tejto oblasti dostatočnú kvalifikáciu? S akou organizáciou alebo inštitúciou je autor spájaný? Aké sú jeho predchádzajúce články a práce, a aké sú ohlasy na tieto články?
Mnoho webových stránok ponúka obsah bez toho, aby uviedla autora. V tomto prípade treba hodnotiť samotnú webovú stránku a prípadnú spoločnosť, ktorá za ňou stojí. Skontrolovať diskusie, preskúmať recenzie, overiť hodnotenia. V časti „O nás“ sa dá skontrolovať, aký je hlavný cieľ stránky, a z koho je zložený tím ľudí, ktorí na stránku prispievajú. Tieto informácie môžu pomôcť zistiť, do akej miery sú autori kompetentní vyjadrovať sa k danej téme.
Je stránka dostatočne aktuálna? Kontrola dátumu je dôležitou súčasťou vyhľadávania informácií na internetových stránkach. Zistíte tak či je stránka alebo článok, ktorý čítate, dostatočne aktuálny.
Ďalším znakom nespoľahlivosti článku, sú nefunkčné linky. Články často obsahujú odkazy, na ktorých môže čitateľ získať viac informácií na danú tému. Ak však odkazy nefungujú, je to znak neaktuálnosti článku. Jeden nefungujúci odkaz ešte nemusí znamenať neaktuálnosť, no ak je ich viac či dokonca všetky, stojí to za zamyslenie.
Internetové zdroje často navzájom kopírujú články. Preto by sme sa mali pokúsiť nájsť primárny zdroj daných informácií. Primárnymi zdrojmi v online prostredí sú napríklad: verejné prieskumy, výskumné dáta, rozhovory, vládne dokumenty, údaje Štatistického úradu, audio alebo video nahrávky, výskumné články.
Čo si všímať pri fotkách?
Pri overovaní fotiek alebo určovaní lokality Vám môže pomôcť niekoľko informácií, ktoré sa v zásade vyskytujú na každej z nich: plagáty, názvy obchodov, barov či reštaurácií, telefónne čísla na plagátoch a pútačoch, oblečenie ľudí, známe budovy a architektúra, vojenské insígnie a uniformy, autá a ich poznávacie značky. Fotky sa tiež dajú overiť cez Google Images.
Je potrebné, aby sa už v škole učili študenti používať primárne zdroje informácií, preverovať si fakty a rozlišovať informácie od dezinformácií. Pri starších ľuďoch sú možno východiskom besedy či školenia.
V časoch dezinformačnej bezpečnostnej hrozby, propagandy či hoaxov musíme myslieť vo faktoch, a vedieť kriticky vyhodnotiť každú informáciu, ktorá sa ku nám dostane.
Och, a ak Vás to zaujíma, Fakt č.1 je lož. Fakt č. 2 je pravda.
Veríte mi?